LASICA: A tu
zrazu – na konci chodby – kráľ!
SATINSKÝ: A čo tam robil?
LASICA: Kľačal pred krucifixom a niečo si
mrmlal. A tu vidím, že ku kráľovi sa blíži tieň.
SATINSKÝ: Jeho
vlastný tieň?
LASICA: Cudzí. Vlastný tieň mal pri sebe. A zrazu
nad kráľom sa zjavil tieň dýky!
SATINSKÝ: A dýka nikde, čo! Haha!
LASICA: Čoby! Tú dýku držal v ruke kráľov
synovec.
SATINSKÝ: Ktorý je to?
LASICA: Ten malý blonďák, čo ho stále strašíte
na hradbách.
SATINSKÝ: Á, Hamlet! Toho poznám. Veď je to hlavná
postava. Veľmi sčítaný človek.
LASICA: Tiež si to myslím.
SATINSKÝ: A viete, že takí ľudia, čo veľa čítajú,
môžu na to doplatiť?
LASICA: Myslíte?
SATINSKÝ: Napríklad ja. Minule idem po hradbách
a zrazu oproti mne – Anna Kareninová.
LASICA: Obidva diely?
SATINSKÝ: Vravím jej: „Anča, čo tu robíš?“ a až
potom som si uvedomil, že je to púhy
prelud
mojej sčítanej mysle. Tak som sa s ňou rozlúčil. Išla do jedálne. Bola
hladná ako vlk.
LASICA: Strašne je hladná, odkedy je brožovaná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára