Literárne
obdobie: slovenská literatúra po r. 1945
Literárny
žáner: román
Dielom
nás sprevádza novinár Frank, ktorý sa spolu so smútiacimi ocitá na pohrebe
svojho, kedysi najlepšieho priateľa. Má tu nafotiť niekoľko fotiek z pohrebu
štátnika, na ktorého sa mŕtvy, jeho bývalý priateľ, vypracoval. Postupne sa
však v pohrebnej sieni, ale aj mimo nej stretáva s ľuďmi, ktorí u neho
vyvolávajú spomienky.
Celý príbeh sa odohráva počas 3 dní
rozlúčky s mŕtvym. Spomína na chvíle prežité s mŕtvym. Ako spolu bojovali v
povstaní, ako sa ako deti spolu kúpavali a nakoniec aj to, ako pomaly prišlo
vzájomné odcudzenie a chlad do ich priateľstva. Mŕtvy bol odjakživa vodcovský
typ a Frank ho nasledoval a podriaďoval sa mu. Spolu sa chodievali kúpať, s
nimi aj Frankovo dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili
a šlo sa ďalej. Vtedy bol naozajstným mužom. Lenže po vojne sa dostával stále
vyššie a vyššie, až sa dostal tak vysoko, že zabúdal na starých priateľov a v
nových videl len príživníkov jeho moci, ktorých nenávidel. Všetci sa ho báli a
on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil
Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou
sekretárkou. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené
stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí,
ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval
rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých.
Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší
ako najvyšší (Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal
uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej
príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia) a lekári ju museli zmeniť na
leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým
mŕtvy bol väčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom
ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičov rozlúčkový prejav bol falošný a plný
pretvárky. Celé sa to končí Frankovými úvahami o tom, čo moc je a čo je jej
dôsledkom.
Ale musí to predsa byť Galovič,
môže prísť niekto iný, o ktorom ešte nemajú tušenia, že prichádza do
úvahy. A to bude koniec? Bude. Bude to koniec. Jedného po druhom ich
odstráni a nahradí svojimi ľuďmi. Veď sa ešte pamätajú, ako ich ten mŕtvy
popreťahoval z kraja, keď ho pred rokmi povýšili.
To je koniec. Nech to bude ktokoľvek
okrem mňa samého, je koniec. Niekto zvonku? Koniec. Galovič? Koniec, koniec...
Frank ich pozná. Aj ich oči pozná.
Z očí sa im dá vyčítať, na čo myslia. Frank vie, na čo myslia a na čo
budú myslieť v najbližších minútach. Frank nie je taký pesimista ako
oni, keď rozmýšľa o ich budúcnosti. Koniec? Trochu áno. Ale nie celkom.
Budú sa aj potom voziť v trocha menšom, ale nie malom aute. Do menej
dôležitého, ale predsa dôležitého úradu. Ba dajú im na výber, ktorý úrad by im
najlepšie vyhovoval. Nie, čo by vedeli robiť. Čo by chceli. Presťahujú sa do
menších víl, ale predsa do víl. Žiaľ, bez úhrady nájomného, koksu a asi
bez domovníka.
Čo urobia na novom poste? Nenápadne,
pomaly sa zbavia tamojšieho personálu a nahradia ho svojimi. Tých poznajú,
na tých sa môžu spoľahnúť. V tlači sa budú objavovať zriedkavejšie,
a nie na prvej strane. Ale budú, národ na nich celkom nezabudne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára