Dušan Dušek: Kufor na sny

Dušan Dušek písal o tom, čo mu bolo blízke. Ovplyvnili ho svetoví autori, napr. Salinger. 

Kufor na sny je súbor tridsiatich troch  príbehov, z ktorých každý je osobitý, svojský – a predsa akoby na seba navzájom ukazovali nastavenými zrkadielkami

            Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 

Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Autor neinterpretuje. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty. Všetky poviedky majú niečo spoločné. Sú na prvý pohľad jednoduché a autor originálne a vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. V knihe môžeme pozorovať aj priblíženie k prúdu vedomia.  V zbierke si čitateľ nájde širokú škálu žánrových foriem: opis dňa, cestopisné poznámky, literatúra faktu, poviedka, list, filmová poviedka, román na pokračovanie, poviedka detského autora, sci-fi, rozprávka. Dušek tým však len vytvára ilúziu rôznorodosti – v konečnom dôsledku sa stále drží krátkej prózy a zachytávania každodenného života.

Pes sa volá Ukulele. Ničí ma jeho otrocká poslušnosť, pomiešaná s prítulnosťou – a tá zase so slinami jeho vlhkého jazyka, ktorým susedovi každú chvíľu olizuje ruku. alebo sa mu obtiera o kolená. A zatvára oči. Pritom susedovi hocikedy straší vo veži. Vylezie na plot a pľuje odtiaľ na ľudí. Po pive má dosť slín. Pes ešte viac. sedí pod ním, vrtí chvostom, takže zametá zem – a zamilovane pozerá na svojho bláznivého pána. Inokedy sused nájde fľašu od piva, uvelebí sa s ňou na chodníku pred detskými jasľami a fúka do hrdla, odkiaľ sa ozýva zvuk podobný lodnej siréne. Po chvíli sa zmení na akúsi melódiu. Ukulele sa vždy pridá, breše a zavýja, až nakoniec z jaslí vyjde tučná kuchárka a obidvoch zaženie. 

            Strašne radi sa dajú zahnať. Pes ešte radšej ako jeho pán. Smejú sa – majú z toho prču. Idú na pivo. Spoza plota im mávajú deti, zošpuľujú ústa a v ich detských hlasoch počuť vyzváňanie električiek, trúbenie áut a trolejbusov, ba aj cengot bicyklových zvončekov.