Lasica – Satinský: Soirée

LASICA:         A tu zrazu – na konci chodby – kráľ!

SATINSKÝ:    A čo tam robil?

LASICA:        Kľačal pred krucifixom a niečo si mrmlal. A tu vidím, že ku kráľovi sa blíži tieň. 

SATINSKÝ:    Jeho vlastný tieň?

LASICA:        Cudzí. Vlastný tieň mal pri sebe. A zrazu nad kráľom sa zjavil tieň dýky!

SATINSKÝ:    A dýka nikde, čo! Haha!

LASICA:        Čoby! Tú dýku držal v ruke kráľov synovec.

SATINSKÝ:    Ktorý je to?

LASICA:       Ten malý blonďák, čo ho stále strašíte na hradbách.

SATINSKÝ:   Á, Hamlet! Toho poznám. Veď je to hlavná postava. Veľmi sčítaný človek.

LASICA:       Tiež si to myslím.

SATINSKÝ:   A viete, že takí ľudia, čo veľa čítajú, môžu na to doplatiť?

LASICA:       Myslíte?

SATINSKÝ:   Napríklad ja. Minule idem po hradbách a zrazu oproti mne – Anna Kareninová.

LASICA:       Obidva diely?

SATINSKÝ:   Vravím jej: „Anča, čo tu robíš?“ a až potom som si uvedomil, že je to púhy

                     prelud mojej sčítanej mysle. Tak som sa s ňou rozlúčil. Išla do jedálne. Bola

                   hladná ako vlk.

LASICA:      Strašne je hladná, odkedy je brožovaná.

Ivan Bukovčan: Kým kohút nezaspieva

Tomko (dôrazne):    Kto bude ten jeden ...?

Fischl:                   To ... to už závisí ... ( Potí sa, jachce ) ... len od vás ...

Tomko:                  Od nás ...?

Fischl:                  Major vám dáva ... voľnú ruku.

                            My sami máme ... ? ( S hrôzou ) Nie, neverím ...!

                            To nie je možné ... !

Fischl:                  Deviati sa zachránia ... ! (Zúfalo)

                            Počujete ... ?  Deviati pôjdu domov ...!

Tulák:                   domov ... domov ... !  ( Snaží sa nekričať ).

                            Ale my sa pýtame, kto bude ten jeden ... čo nepôjde!

-----

Šustek:       Krucifix, tratíme čas...! Začnime! (Zimnične.) Hlasujme... No, robme už niečo!

Fanka (nechápavo): Hlasovať...? Tu je žena, čo mi pomohla na svet... A tu človek,  ktorý ma

       učil abecedu... A pán Uhrík mi dával zamatové mašličky do  vrkôčikov... a... toto

       je chlapec, ktorého mám... (Zadržiava slzy.) Ako môžem  hlasovať...? Proti komu?

Šustek:       Tak by sa mohlo hádam... Podľa veku! Ondrej (v strehu):    Ako to myslíte... ?

Šustek:       No prosto, aby... aby  tí starší, ženatí, čo majú povinnosti...

Marika:     Ani tým mladším sa nechce umierať, pán doktor!

Šustek (horúčkovito): Tak potom... potom podľa spoločenského postavenia!

Marika:      Podľa čoho... ?

Šustek:       Každý človek má predsa inakšiu cenu, hodnotu... Ľudia predsa nie sú si

       rovní... Nikdy nebolo, ani nebude...!

Tulák:        Máte pravdu! (Na Uhríka.) Ak má človek, napríklad, povahu tchora alebo

       potkana... potom aj jeho život má iba cenu tchora alebo potkana... !

Dušan Dušek: Kufor na sny

Dušan Dušek písal o tom, čo mu bolo blízke. Ovplyvnili ho svetoví autori, napr. Salinger. 

Kufor na sny je súbor tridsiatich troch  príbehov, z ktorých každý je osobitý, svojský – a predsa akoby na seba navzájom ukazovali nastavenými zrkadielkami

            Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 

Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Autor neinterpretuje. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty. Všetky poviedky majú niečo spoločné. Sú na prvý pohľad jednoduché a autor originálne a vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. V knihe môžeme pozorovať aj priblíženie k prúdu vedomia.  V zbierke si čitateľ nájde širokú škálu žánrových foriem: opis dňa, cestopisné poznámky, literatúra faktu, poviedka, list, filmová poviedka, román na pokračovanie, poviedka detského autora, sci-fi, rozprávka. Dušek tým však len vytvára ilúziu rôznorodosti – v konečnom dôsledku sa stále drží krátkej prózy a zachytávania každodenného života.

Pes sa volá Ukulele. Ničí ma jeho otrocká poslušnosť, pomiešaná s prítulnosťou – a tá zase so slinami jeho vlhkého jazyka, ktorým susedovi každú chvíľu olizuje ruku. alebo sa mu obtiera o kolená. A zatvára oči. Pritom susedovi hocikedy straší vo veži. Vylezie na plot a pľuje odtiaľ na ľudí. Po pive má dosť slín. Pes ešte viac. sedí pod ním, vrtí chvostom, takže zametá zem – a zamilovane pozerá na svojho bláznivého pána. Inokedy sused nájde fľašu od piva, uvelebí sa s ňou na chodníku pred detskými jasľami a fúka do hrdla, odkiaľ sa ozýva zvuk podobný lodnej siréne. Po chvíli sa zmení na akúsi melódiu. Ukulele sa vždy pridá, breše a zavýja, až nakoniec z jaslí vyjde tučná kuchárka a obidvoch zaženie. 

            Strašne radi sa dajú zahnať. Pes ešte radšej ako jeho pán. Smejú sa – majú z toho prču. Idú na pivo. Spoza plota im mávajú deti, zošpuľujú ústa a v ich detských hlasoch počuť vyzváňanie električiek, trúbenie áut a trolejbusov, ba aj cengot bicyklových zvončekov.