Ukážka 1
Mali byť nám
osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta
práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. Občas sme sa im
posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. S pojmom
autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad
a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie
rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás
iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa
zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety
a umierajúcich - kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli
sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri
ani zbabelci - všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi - milovali sme svoju
vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už
rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič
nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení - a museli sme sa s tým sami
vysporiadať.
[...]
Áno, tak o nás
zmýšľajú, presne tak, tie státisíce Kantorkov! Železná mládež. Mládež! Ani
jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula.
Sme starci.
Keby sme sa
boli vrátili domov v roku 1916, boli by sme z bolesti a sily našich zážitkov
rozpútali víchricu. Keď sa vrátime teraz, budeme ustatí, zrútení, vyprahnutí,
vyvrátení z koreňov a bez nádeje. Nebudeme sa už vedieť vpraviť do života!
Nebudú nám ani
rozumieť - lebo staršia generácia, ktorá síce prežila tieto roky spolu s nami,
mala už svoju existenciu a povolanie, a teraz sa vráti na staré miesta, kde
zabudne na vojnu.
Za nami rastie mladšia generácia,
podobná nám, akí sme boli. Bude nám cudzia a odsunie nás do úzadia. Sme
zbytoční sami sebe; budeme rásť, niektorí sa prispôsobia, druhí sa podvolia a
mnohí budú bezradní. Roky sa rozplynú a nakoniec zahynieme.
Ale možno
všetko, čo si myslím, je iba zádumčivosť a ohromenie, ktoré sa vyparia, keď
opäť budem stáť pod topoľmi a budem vnímať šumenie ich listov. Nie je možné, že
je preč fluidum, čo znepokojovalo našu krv, to neurčité, ohromujúce, čo musí
prísť, tisícoraká podoba budúcnosti, melódie zo snov a z kníh, šelest a
predtucha žien, nie je možné, že to zaniklo v bubnovej palbe, v zúfalstve a v
bordeloch pre mužstvo.
M. Remarque: Na západe nič nové
1. Ktoré
z uvedených označení oni/my je vyjadrené v ukážke?
A. oni - nováčikovia na fronte/my - starší, skúsení vojaci
B. oni - mladá, neskúsená generácia/my - staršia, stratená generácia
C. oni - generácia učiteľov a rodičov/my - generácia študentov
D. oni - inteligencia/my - jednoduchí ľudia
2. Určte
typ rozprávača a zaraďte ho do skupiny my alebo oni z úlohy 1.
3. Vysvetlite,
prečo oni v našich očiach
zbankrotovali. Aké boli dôvody, že prestali byť
autoritou?
4. Za
akých okolností mladí vojaci zistili, že ich generácia je čestnejšia než
generácia
dospelých?
5. Čo
bolo podľa ukážky dôvodom konštatovania: Sme
starci?
6. Vyhľadajte
v dostupných zdrojoch definíciu pojmu stratená generácia a diskutujte o
zaradení príslušníkov stratenej
generácie do povojnového života.
Ukážka 2
Potom mu
porozopínam blúzu, aby som ho obviazal, ak sa dá. Musím to urobiť, aby tí z
druhej strany, ak ma zajmú, videli, že som mu chcel pomôcť, a neodstrelili ma.
[...]
Každý jeho
výdych mi zasahuje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž,
ktorým ma bodá: čas a moje myšlienky. [...]
Zomrel o
tretej odpoludnia.
Oddýchnem si.
Ale iba nakrátko. Čoskoro je mlčanie neznesiteľnejšie ako stenanie. [...]
V jednom
okamihu tvár vyzerá takmer zdravo - potom sa rýchle mení na cudziu tvár
mŕtvych, ktoré som videl tak často a ktoré sú všetky rovnaké. [...]
Môj stav sa
neustále zhoršuje, nemôžem viac ovládať vlastné myšlienky. [...]
Mlčanie sa
vlečie. Hovorím a musím hovoriť. Preto sa mu prihováram. „Kamarát, nechcel som
ťa zabiť. Keby si sem skočil ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol aj ty
rozumný. Ale predtým si bol pre mňa iba myšlienkou, kombináciou, čo žila v
mojom mozgu a vyvolala rozhodnutie - zaklal som tú kombináciu. Teraz však
vidím, že si človek ako ja. Myslel som na tvoje ručné granáty, na tvoj bodák a
na tvoje zbrane - teraz vidím tvoju ženu a tvoju tvár a to, čo máme spoločné.
Odpusť mi, kamarát! Vidíme to vždy príliš neskoro. Prečo nám nikdy
neprízvukujú, že ste takisto ako my úbohí psi, že vaše matky sa takisto
strachujú ako naše a že máme rovnaký strach pred smrťou a rovnaké zomieranie a
rovnakú bolesť. Odpusť mi, kamarát. Ako si mohol byť mojím nepriateľom? Keby
sme odhodili tieto zbrane a tieto uniformy, mohol by si byť takisto mojím
bratom ako Kat a Albert. Vezmi si mojich dvadsať rokov, kamarát a vstaň - zober
si viac, lebo neviem, naozaj neviem, čo si s nimi počnem." [...]
Uniformu má
ešte napoly rozhalenú. Ľahko objavím náprsnú tašku. Váham, či ju otvoriť. Je v
nej vojenská knižka s jeho menom. Kým nepoznám meno, budem môcť azda naňho
zabudnúť, čas zahladí túto udalosť. Jeho meno je však klinec, čo sa do mňa
zatlčie a čo sa nebude dať nikdy vytiahnuť. [...]
Tento mŕtvy je
zviazaný s mojím životom, a preto, aby som sa zachránil, musím sľúbiť a urobiť
všetko.
Sľubujem
slepo, že chcem žiť iba pre neho a pre jeho rodinu. [...] ... otvorím vojenskú
knižku a pomaly čítam: Gérard Duval, typograf. [...]
„... dnes ty,
zajtra ja. Ale keď sa z toho dostanem, kamarát, chcem bojovať proti tomu, čo
nás oboch zničilo: tebe život a mne? Aj mne život. Sľubujem ti to, kamarát.
Nikdy viac sa to nesmie opakovať."
E.M. Remarque: Na západe nič nové
7. Pomenujte
tému v ukážke.
8. Diskutujte
o dôležitosti tejto časti románu. Nájdite kľúčovú myšlienku ukážky.
9. Vysvetlite
funkciu krátkych úsečných viet v ukážke. Citujte.
10. Vyhľadajte
príklad striedania slovesnej osoby vo vetách ukážky a posúďte, akú má
každá z nich úlohu.
11. Ktoré
pocity dominujú v prežívaní hrdinu ukážky? Pomenujte ich a konkretizujte
podľa ukážky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára