Jozef Cíger – Hronský: JOZEF MAK

Zelený úsvit ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľových striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vydychoval ustaté, zomdlené, žlté svetlo a chladná hmla sa čudovala, tichšie si líhala na zem pod týmto oblokom. Vetra a ľudí nebolo, o tomto čase neštekali ani psi. Ani robotov nebudí bieda tak zavčasu, nie vtedy, keď sa začne spretrhávať noc. Ozrutné vrchy okolo chalúp zdali sa ozrutnejšími, v čiernej, jednofarebnej ploche viseli nad dedinou, zblízka sa skláňali, azda celkom na vrcholce smrečkov, čo tu i tam vyrastali zo dvorov, úzkych záhrad. Tenké, štíhle smrečky, splašené, neisté sťa nezvaní hostia na chudobnej hostine. iba hviezdy sa výrazne chveli nad vlhkým štítom strechy, hoci mali len také svetlo ako oblôčik na chalupe vdovy po Jánovi Makovi.

            A keď nad Hudákovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu, vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak.  Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.

Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.

            A ženy okolo matere boli ospalé, ani toľko nepovedali, či je pričlé dieťa hodné alebo slabé, hoci sa toľko i v najhorších prípadoch povie. no i ľudskí ľudia sú zavše neľudskí, a že im Makova mater v tú chvíľu neodpúšťala, bolo preto, lebo nevedela, že je chvíľa veľkej borby, keď nie je noc, ani ráno, iba čas najtuhšieho a najsladšieho spánku, keď omdlieva sila, i dobrota, i hriech, i rozkoš.

            Neodpúšťala, lebo ani boľavé lono neodplašilo hrôzu z hrude, oba ťažké prsníky zavalili sa priam na srdce, a mater sa bála otvoriť ústa na otázku, či je nový život životom, alebo nesúca príťaž, o akej aj materi škoda rozprávať. Plakali jej kútiky úst, oči viseli na hrade, kde nebohý muž tvrdo zarúbal sekerou:

ZBOŽei POMOCi viBUDOVAL DOM TenTO MAK JANO rokU pANE 18 62 AVKUSTA 3 ho

            A ona teraz v tomto dome porodila chlapca, čo nemohol byť ani Jano, nemal byť ani Mak. Nuž pozrela na ospalé ženy, nechala ich driemať, iba toľko, koľko si vynútilo lono a prsníky. Ani nepozrela na ospalé ženy, nechala ich driemať, iba synovi pošepla vedľa seba, synovi bezmennému a bezvládnemu, že lampu treba zhasiť, lebo vonku rozmohol sa svit.

            Vtedy sa vytiahol spod šopy neveľký, uzimený chlapec, zastal si na podstení, skrížil si ruky na prsiach, dlaňami prikryl si plecia. Pomyslel si:

  - Mater už v chyži nestonie, ticho je, iste už porodila... Budeme mať hanbu, mater i ja.    

Ako len porodila?... Koho by som sa spýtal?

            Toto bol syn Jána Maka, a preto mohol byť i Jánom i Makom. Teraz ťažká zodpovednosť zvalila sa na neho zo strechy, preto sa schúlil pod samú stenu, položil si tvár na kolená a niečoho sa bál, až pokým nezačal driemať znova.

1.      Nájdite a opíšte podľa ukážky výrazný prírodný motív.

2.      Zhodnoťte individuálny štýl autora. Svoje postrehy doložte príkladmi z ukážky.

3.      Čo je dôvodom ticha a strachu v atmosfére rána? Ako Jano očakáva príchod súrodenca a prečo?

4.      Vyhľadajte v ukážke vety, ktoré opisujú reakciu matky na príchod dieťaťa na svet a jej kontrastné pocity pri tom.

5.      Súhlasíte s tvrdením, že okolie vnímalo Jozefa Maka ako nemanželské dieťa, a preto ho neprijalo medzi seba?

6.      Jozef Mak je označený ako pasívna postava. Diskutujte o tom prečo je to tak.

Ukážka č. 2

A stalo sa toto vo štvrtok.

Potom v pondelok prišla inovať.

Veď vieme, inovať je najparádnejší závoj. Hocikde a hocikedy ho niet. Pekný je závoj na vyšedivených lúkach, ale teraz sa nerozložila po rovinkách, ani po úbočiach nie.

  Krásny je na brezovom prúte, matne svieti, aby bol diskrétny v nádhere a nevtieral sa do očú hocikomu.

  Ale teraz neovil brezový prút.

  Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu.

  Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla.

  Na čelo, na privreté oči, na biele pery.

  Na Julin biely úsmev.

  Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva.

  Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!... Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.

  Alebo umiera veľmi pekne.

  Hľa, sviece, čo strážia nad Julinou radosťou a Julinou inovaťou, prikláňajú si plamienky, akoby sa chceli pozhovárať o veci, zažmurkajú, zavše celkom veselo, a poplašia sa iba vtedy, keď sa vo veži rozkýva najväčší zvon. Ten vážny, seriózny, keď zamumle. Jemu sa musí veriť, on žarty nikdy nevystrája.

   A ešte vtedy, keď cez hustý rad speváčok a umodlených žien hodia okom do kúta, kde sedí Jozef mak.

  (...)

  Vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díva sa na inovať, ktorá sa neroztápala, a na inovati videl takúto reč:

  - Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trošku bola tušila, že ma budeš raz i nenávidieť, veď by som je nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. nič by ma nebolo zožralo... Keby som trochu skôr... Veď mi už aj srdce začalo biť, a ja ani sama neviem, prečo a ako prestalo. Veď by som ja i plakala, keby som mohla, nuž odpusť mi , Jožko, a staraj sa o deti. Ver mi, hockedy by som sa rozbehla z neba za vami, mne by nebolo ťažko za vás hocičo opúšťať, ale...

  Jozef mak sa musel odvrátiť i prvý i druhý raz a musel ísť do kúta.

  Tu sedí a biedny je.

  Nuž a kto je biedny, tomu nemôžeš inšie priložiť, iba biedu, tak počúvaj, Jozef Mak, aby si mal biedy ešte viac. – Či sa ti nechce?... Nemožno ti utiecť, darmo, počúvať musíš, lebo si tu. Nuž vedz, že sa všetko ešte neskončilo. V románoch bývajú takéto veci ukončené. V románoch sa s Jozefom Makom niečo také musí stať, aby ho viac na svete nebolo. Lenže život nie je román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, náruživosti, chlieb a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisy, aby sa dali hocijako postrkovať, ako sa fantázii páči. Nuž nemôžeš ty len tak zmiznúť, Jozef Mak. Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: Musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial. Hocikto ti uverí, že je to smiešny poriadok, ale nepomôže ti nik, lebo zákon je zákon. Ani nech sa ti nesníva, aby si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč. Zajtra sa pohneš za ľuďmi, navštíviš i voskovú Máriu s deravými lícami, a všade ti niečo vezmú niečo pridajú...

  Trp, Jozef Mak.

  Človek – milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný človek Jozef Mak.

7.      Pomenujte umelecký prostriedok v slovnom spojení Julin biely úsmev a vysvetlite jeho význam.

8.      Vysvetlite charakteristiku obsiahnutú  v slovnom spojení človek – milión . Pomenujte tento druh charakteristiky.

9.      Vyhľadajte v ukážke vety, ktoré sa týkajú fatality v myslení postavy a interpretujte ich.

10.  Napíšte znaky expresionizmu v diele Jozef Mak.